Platón: Mýtus o Jaskyni
Text ku Platónovi: Mýtus o jaskyni
Rozprávač: Sokrates, poslucháč Glaukón
A teraz, pokračoval som, predstav si rozdiel medzi
dušou vzdelanou a nevzdelanou týmto podobenstvom. Predstav si ľudí ako
v podzemnom obydlí, podobnom jaskyni, ktorá má ku svetlu otvorený dlhý
vchod v šírke celej jaskyne; v tomto obydlí už od detstva žijú
spútaní na nohách, aj na krkoch, takže zostávajú stále na rovnakom mieste
a vidia jedine dopredu, ale nemôžu otáčať hlavy, pretože im putá bránia;
vysoko a ďaleko za nimi horí oheň a uprostred medzi ohňom
a spútanými väzňami je hore priečna cesta, pozdĺž ktorej si mysli
postavený múrik na spôsob opony, akú majú pred sebou bábkari a nad ktorou
ukazujú svoje kúsky.
Dobre.
Predstav si potom, že pozdĺž tohto múrika chodia ľudia a nosia rôzne náradia, ktoré ponad ňu prečnievajú, ako aj podoby ľudí a zvierat z kameňa a z dreva a rôzne vyrobené, pričom niektorí z nosičov spolu hovoria, iní mlčia.
Divný je ten tvoj obraz a divní väzni.
Podobní nám, odpovedal som, lebo takí ľudia by iste nevideli zo seba samých ani zo svojich druhov niečo viac, než tiene vrhané ohňom na protiľahlú stenu jaskyne.
A čo predmety nosené popri múriku? Nevideli by
z nich tiež len toľko?
Určite.
A keby mohli spolu hovoriť, iste by si mysleli, že tými menami, ktoré dávajú tomu, čo pred sebou vidia, označujú skutočné predmety.
Iste.
A čo keby to väzenie odrážalo od stien aj ozvenu?
Kedykoľvek by prehovoril niekto z prechádzajúcich nosičov, nemyslíš, že by
pokladali za pôvod toho hlasu len ten práve prechádzajúci tieň?
Pri Diovi, dozaista.
U takých ľudí teda, povedal som, by vskutku za pravdu neplatilo nič iného, než tiene tých umelých vecí.
Celkom isto.
Nuž, pozoruj, ako by to asi bolo z ich vyslobodzovaním a vyliečením z pút a z nerozumnosti, keby sa im ho prirodzene dostalo a to takto. Jeden z nich je vyslobodený z pút, prinútený náhle vstať a otočiť krk a ísť a hľadieť nahor ku svetlu. Z toho všetkého by cítil bolesť v očiach a pre oslepenie by nebol schopný pozerať sa na oné predmety, ktorých tiene predtým vídal, čo by asi povedal, keby mu niekto tvrdil, že vtedy videl len preludy, teraz však že vidí správnejšie, súc omnoho bližšie skutočnosti a obrátený k predmetom skutočnejším, a keby ho nútil, ukazujúc mu na každý z prechádzajúcich predmetov, odpovedať na otázku, čo to je? Nemyslíš, že by bol v úzkych a domnieval sa, že veci, ktoré vtedy vídal, boli pravdivejšie než tie, ktoré sú mu teraz ukazované.
Omnoho pravdivejšie.
Nuž, a keby ho celkom nútil hľadieť do svetla samotného, že by ho boleli oči a že by sa obracal a a utiekal k tomu, načo sa dokáže pozerať, a mal za to, že toto je v skutočnosti zreteľnejšie, než čo sa mu ukazuje?
Tak je.
Keby ho potom niekto odtiaľ násilím vliekol tým drsným a príkrym východom a skôr ho nepustil, než by ho vyvliekol na svetlo slnečné, či by pritom vlečení netrpel bolesťami a nevzpieral sa, a keby prišiel na svetlo, azda by jeho oči, zaliate žiarou, mohli vidieť niečo z toho, čo by tu teraz bolo nazývané skutočným svetlom?
Iste nie, aspoň nie hneď.
Áno, myslím, že by si potreboval zvyknúť, keby chcel uvidieť, čo je hore. A najprv by pozeral najľahšie na tiene a potom na odrazy ľudí a ostatných predmetov zrkadliace sa na vodných plochách, neskôr na tieto predmety samotné; potom by zniesol pohľad na telesá nebeské a na samotnú oblohu najľahšie v noci, kedy by sa pozeral na svetlo hviezd a mesiaca, než vo dne na slnko a slnečné svetlo.
Akoby nie?
Nakoniec, myslím si, by bol schopný vzhliadnuť na slnko samotné, nie na jeho obrazy vo vode, alebo nejakej inej ploche, aby sa pozrel aké je.
Určite.
A potom už by si o ňom urobil úsudok, že ono je to, čo spôsobuje ročné počasie a obeh rokov a všetko spravuje vo viditeľnom svete, a je nejakým pôvodcom aj všetkého toho, čo videli tam dole.
Zrejme by potom k tomu prišiel.
A čo keď si spomenie na svoje predchádzajúce obydlie
a na tamojšie poznanie a vtedajších svojich spoluväzňov, nemyslíš, že
by sám seba pokladal za šťastného pre tú zmenu, tých tam potom by ľutoval?
Určite áno.
A keď mali vtedy medzi sebou zavedené nejaké pocty, dary a pochvaly pre toho, kto by najbystrejšie videl prechádzajúce tiene a najlepšie si pamätal, ktoré z nich obyčajne chodili prvé, ktoré vzadu a ktoré spolu, a podľa toho by bol najschopnejší predpovedať, čo príde, sotva by asi cítil po tom túžbu a závidel tým, ktorým sa u oných dostáva pôct a mocných postavení; naopak, iste by mu bolo, ako hovorí Homér, že by veľmi rád chcel „ako nádenník slúžiť inému, mužovi nemajetnému“ a radšej by čokoľvek zakúsil, než aby mal ony nejasné predstavy a oným spôsobom žil, nemyslíš?
Tak je, odpovedal.
Uváž i toto, povedal som. Keby taký človek zostúpil
naspäť a sadol si naspäť na rovnaké miesto, či by sa mu nenaplnili oči
tmou, keby náhle prišiel zo slnka?
Iste.
Tu potom, keby zase musel posudzovať oné tiene o závod
s ostatnými, ktorí ostali stále väzňami, pokiaľ má mihotanie pred očami
a kým by sa mu oči ukľudnili – a toto zvykanie by netrvalo práve
krátko – či by potom nebol k smiechu a či by sa o ňom nehovorilo, že
prišiel z tej cesty zhora so skazeným zrakom a že teda nestojí ani za
pokus chodiť tam hore? A keby sa niekto pokúšal vyslobodiť ich z pút
a vyviesť hore, azda by ho nezabili, keby ho mohli nejako rukami uchopiť
a zabiť?
Dozaista.
Tento teda obraz, milý Glaukón, pripojme celý k tomu,
čo bolo povedané hore: priestor javiaci sa zraku je ako ten žalárny príbytok
a svetlo ohňa v ňom horiaceho je sila slnka; k tomu pokladaj
výstup hore a dívanie sa na veci hore za vystúpenie duše do pomyselnej
oblasti a neminieš sa mojej mienky, keď si ju praješ počuť. Boh sám vie, či je pravdivá. Nuž, ako ja to
vidím, je to tak: v obore poznania vidí sa na konci, a aj to len
sťažka, idea dobra, keď však je zhliadnutá, možno o nej súdiť, že ona je
pôvodcom všetkého pravého a krásneho, lebo aj vo svete viditeľného zrodila
svetlo a jeho pána slnko, aj v oblasti pomyselnej, kde je sama pani,
poskytla ľuďom pravdu a rozum, ju musí uvidieť ten, kto chce rozumne
jednať, či už v súkromí, alebo v obci.
Súhlasím, pokiaľ môžem prehovoriť.
Nuž teda, povedal som, utvor si súhlasné mienenie aj v tomto a nediv sa, že tí, ktorí prišli až tam, nechcú sa starať o ľudské veci, ale ich duše spejú vždy hore a tam chcú pobývať; to je zaiste prirodzené, ak sa má táto vec podľa vyloženého obrazu.
Samozrejme, že to je prirodzené.
A ďalej sa stáva, že človek, ktorý prejde od pozerania sa na veci božské do ľudskej biedy, nevie sa tu chovať a javí sa veľmi smiešnym, kedykoľvek je nútený, pokiaľ ešte zle vidí a skôr než si navykol prítomnej tme, na súdoch, alebo inde o tiene práva, alebo o obrazy vrhajúce tie tiene a stretávať sa s názormi ľudí, ktorí spravodlivosť samú nikdy nevideli: myslíš, že to jeho chovanie je niečo divného?
Ani trocha to nie je divné.
Naopak, povedal som, rozumný človek by si pamätal, že sú dva druhy poruchy zraku, vznikajúce z dvojitej príčiny, keď totiž prechádzame zo svetla do tmy a z tmy do svetla. Tu potom, uznajúc, že to isté sa deje aj s dušou, nesmial by sa nerozvážne, ktokoľvek by videl, že niektorá je zmätená a nedokáže sa na niečo pozerať, ale prihliadal by k tomu, či prichádza zo svetlejšieho života, a preto je od nezvyknutia omráčená tmou, či ide zo stavu veľkej nevedomosti do svetlejšieho prostredia a je naplnená väčším jasom, tú by potom iste nazval šťastnou pre jej stav a život, druhú potom by poľutoval; a keby sa jej chcel smiať, bol by jeho smiech menej smiešny a pochopiteľnejší, než posmech, ktorý by si robil z duše prichádzajúcej zhora zo svetla.
Veru, celkom správne hovoríš.
Ak je toto pravda, musíme si teda urobiť o tých veciach takéto mienenie: že vzdelanie nie je niečo takého za aké ho niektorí učitelia vyhlasujú. Hovoria totiž, že do duše, v ktorej nie je vedenie, ho oni vkladajú, akoby vkladali zrak do slepých očí.
Áno, to hovoria.
Ale naše terajšie premýšľanie ukazuje, že akoby nebolo možné
oči obracať ku svetlu od tmy inak, než zároveň s celým telom, tak tiež, že
je možné s celou dušou otáčať od premenného diania túto schopnosť
obsiahnutú v duši každého a ústrojenstvom, ktorým človek nadobúda poznanie,
až nadobudne takej sily, že sa vydrží pozerať na súcno a na najjasnejšie
zo súcna, to je podľa nášho tvrdenia dobro. Áno?
Áno.
Teda výchovné umenie by spočívalo v otáčaní práve tohto ústrojenstva takým spôsobom, aby sa spravilo čo najľahšie a s najväčším zdarom, a nie v tom, aby tomuto ústrojenstvu zjednalo schopnosť vidieť, tú schopnosť už má, ale nie je správne obracané a nehľadí kam by malo: urobiť tento obrat, v tom je jeho úloha.
Podobá sa.
Tu potom ostatné cnosti, ktoré bývajú menované a pričítané duši, zdajú sa byť akosi blízke vlastnostiam telesným – lebo najprv v duši nie sú a až neskôr bývajú do nej vštepované zvykom a cvičením -, ale cnosť rozumného myslenia patrí celkom iste niečomu božskejšiemu, čo svoje schopnosti nikdy nestráca, ale podľa smeru, ktorým je obrátené, stáva sa užitočným a prospešným, alebo naopak neužitočným a škodlivým. Či si si ešte nikdy nevšimol u ľudí, o ktorých sa hovorí, že sú síce zlí, ale chytrí, ako prenikavo sa díva tá ich duša a bystro vidí skrz naskrz to, k čomu je obrátená? Tá zjavne nemá zlého zraku, ale je nútená slúžiť zlobe, takže čím bystrejšie pozerá, tým viac zla koná.
Určite.
Ale keby táto schopnosť takejto prirodzenosti hneď od mlada bola orezávaná a zbavená tých akýchsi olovených gulí, patriacich do rodu premenného bytia, ktoré k nim prirastajú napĺňaním žalúdku a rozkošníctvom a pôžitkárstvom toho spôsobu a potom obracajú dole zrak duše – keby sa toho zbavila a obracala sa k veciam pravdy, tiež by celkom bystro videla – rovnaká schopnosť rovnakých ľudí – práve tak, ako vidí tie veci, ku ktorým je teraz obrátená.
Podobá sa pravde.
Úloha pre vás
Zodpovedzte otázky:
- čo sa snaží vyjadriť Platón svojim Mýtom o jaskyni?
- čo symbolizuje v mýte Slnko?
- aký je osud človeka, ktorý sa vyslobodil z pút a dostal sa z jaskyne?
- aká je úloha vzdelania podľa textu?
- dá sa aj dnes hovoriť o „zajatí v jaskyni“? kde napríklad?
- zaujal vás niečím text? Ak áno, čím?