John E. Petermen: Platón
John E. Petermen: Platón
Platónove filozofické
spisy sú vždy rozhovormi, či už medzi postavami v nich vystupujúcimi,
alebo medzi rozprávačom a publikom. Sám Platón sa však vyhýba tomu, aby sa
v nich objavil: zjaví sa len nakrátko v obecenstve počas Sokratovho
súdu, aby odôvodnil svoju neprítomnosť v deň Sokratovej smrti. Vo väčšine
jeho diel vystupuje ako hlavná postava Sokrates, ktorému vkladá do úst všetky
myšlienky. Prečo? Interpretácii je veľa:
- Platón z úcty a skromnosti poctil
svojho učiteľa čestným miestom
- Platón chcel filozofovať bez toho, aby dal do
stávky svoj život, ako sa to stalo Sokratovi
- Platón chcel, aby sa jeho názory chápali ako
názory veľkého mudrca Sokrata, ktoré im pridávajú na význame.
- iné
Otázkou je teda aj to,
kto je v týchto dielach učiteľom: Platón, Sokrates, alebo čitateľ sám
podľa vzoru Sokratovských dialógov? Z Platónových dialógov je veľa krát
ťažko určiť, kedy to Sokrates myslí vážne. Predpokladá sa, že filozofi sú
vážni, ale Sokrates hrá veľa krát divadlo na účastníkov rozhovoru. Platónove
spisy majú akýsi hádankový charakter. Často krát nás autor mätie tým, že
používa dobrú argumentáciu pre zlú vec, inokedy používa zase zlú argumentáciu
pre dobrú vec, obracia s ak mýtom a pod.
Platónov život
a doba
Poznáme relatívne málo
faktov z Platónovho života. To, že žil 80 rokov nám pripadá ako dostatočná
informácia, ale treba si uvedomiť, že to bola štandardná dĺžka života, akú
používali starovekí historici pre dobre prežitý život. Stretol Sokrata, keď mal
20, založil Akadémiu, keď mal 40, napísal Ústavu, ktorú mnohí považujú za jeho
vrcholné dielo keď mal 60..
O jeho rodinných
pomeroch vieme, že sa narodil v sociálnom a materiálnom komforte. Jeho otec Ariston, ktorý
zomrel na začiatku jeho života odvodzoval svoj pôvod cez Kodra, posledného
kráľa Atén, až ku Poseidónovi. Rodokmeň jeho matky Periktioné zahŕňal Solóna.
Platón mal dvoch bratov: Adeimanta a Glaukóna, hlavných rečníkov
v Ústave a sestru Potoné, ktorá sa stala matkou Speusippa, Platónovho
nástupcu a vedúceho Akadémie, a navyše mal aj nevlastného brata
Antifóna, trénera koní, ktorého tiež použil ako ilustráciu v mnohých
svojich dialógoch.
Napriek tomu, že mal
otvorenú vojenskú a politickú kariéru, odmietol verejný život.
V Ústave prostredníctvom Sokrata ponúkol svoju predstavu miesta vhodného
pre filozofa – na okraji verejného sveta.
V 60-tom roku jeho
života sa stali dve zlomové udalosti: jeho cesta do Syrakúz a Aristoteles
sa stal žiakom jeho Akadémie. Syrakúzy navštívil 3 x (ako to opisuje vo svojich
Listoch). Prvý x keď mal 40 – vtedy sa stretol s Diónom, príbuzným vládcu
Dionýza 1. Druhý x po smrti Dionýza 1. a nástupe Dionýza 2., keď ho Dion
požiadal, aby prevzal jeho výchovu. A tretí x, keď sa snažil zmieriť
Dionýza 2. s Diónom potom, čo bol Dión vyhostený z krajiny.
Pokúšal sa vychovávať
Dionýza 2. podľa zásad, ktoré podľa neho má panovník mať, ale nepodarilo sa mu
zmeniť Dionýzove návyky a zhýčkanosť.
Ľudské pokolenie sa nedostane zo svojich bied,
dokiaľ sa nedostanú k politickej moci skutoční a ozajstní filozofi,
alebo dokiaľ sa vládnuce kruhy v mestách nejakým božským riadením neoddajú
skutočnej filozofii. (Listy –
siedmy list)
Ku lepšiemu pochopeniu
Platóna je dobré uvedomiť si podmienky z ktorých vyšiel
a v ktorých tvoril
Polis
Atény svojej doby boli
jedným z najväčších centier. Obývalo ich okolo 20 000 dospelých
mužov, v roku 430 dosahovali počet 350 000 obyvateľov, zatiaľčo iné
obce mali okolo 5000. každá polis mala
vlastných bohov, vlastný typ ekonomiky a politickej organizácie a vlády.
Sofistika
Nový typ politickej
organizácie vyžadoval nový typ politika. Preto mladí ľudia vyhľadávali hlavne
vzdelanie, ktoré by im umožnilo presadiť sa v politike. Vyhľadávanými sa
teda stali politické a sociálne zručnosti – hlavne verejné prejavy
a rétorika. Výsledkom bolo, že praktický realizmus sofistov vyústil do
uprednostňovania uveriteľnosti pred pravdou. S takýmto prístupom sa
klasické hodnoty stávali príležitosťou ku manipulácii a pojem sofistika
nadobudol ambivalentný náboj.
Rétorika
Reč bola dôležitou
súčasťou gréckeho života – už Homérsky hrdinovia boli vychýrení tým, že boli
mužmi činov a slov (Achilles, Odysseus). Ústrednou témou rečí Homérskych
hrdinov je presvedčivosť a ich vzťah ku pravde. Starosť
o presvedčivosť dá vzniknúť štúdiu rétoriky a záujem o pravdu
filozofii. Realita gréckeho politického života, kde sa rečnilo
a vystupovalo na verejných zhromaždeniach, bola závislá od rečníckeho
prejavu. Politická moc závisela od efektívneho hovorenia. Nie v najlepších
myšlienkach, ale v schopnosti udržať si popularitu. Tieto politické
zdatnosti umožnili rozvoj rétoriky a vytvorili pôdu pre zrod
a popularitu sofistiky. Sofisti vyučovali množstvo predmetov, ale najväčší
záujem bol o rečníctvo. Neučili však ľudí ako hovoriť s odborníkmi,
či ako vykonávať konkrétne povolanie, ale učili ich ako hovoriť
s publikom, ako si získať a udržať poslucháčov na svojej strane. Učili
ako manipulovať menej informované publikum tým, že mu hovoria to, čo chce
počuť a čomu má veriť.
Náboženstvo
Náboženská viera Atén
okolo roku 400 pnl bola veľmi pestrá a rozmanitá. Vedľa seba žili ľudia,
ktorí verili v homérskych bohov, racionalitu a morálku, orfické,
eluzínske mystériá a takí, ktorí existenciu bohov popierali. Nevieme,
akého náboženstva bol Platón. Tradičná náboženská viera mala aj svoju politickú
pozíciu: byť občanom mesta znamenalo uctievať jeho bohov. Tento zákon sa
väčšinou striktne neuplatňoval, výnimkou boli napäté politické situácie
a situácie, kedy sa to používalo ako zámienka.
Platónova filozofia
Aby sme porozumeli jeho
filozofii, musíme najprv rozumieť tomu, čo pod filozofiou myslel. Väčšina
súčasných filozofií odmieta pokus o zostrojenie racionálneho systému,
ktorý by ponúkol úplné vysvetlenie ľudskej skúsenosti. Zdá sa, akoby sa Platón
práve o to snažil: ideálna obec v Ústave, ideálne súcna vo Faidrovi,
večný život duše vo Faidónovi, atď..
Platón ani možno
nereprezentuje určitý systém odpovedí, ale nám pomáha klásť otázky bez ohľadu
na to, aké je naše filozofické stanovisko.
Smrť
Jeden z dôvodov,
prečo Platón napísal tak veľa dialógov je ten, že chcel predstaviť rôzne
spôsoby vstupu do filozofického života. Vo Faidónovi opisuje filozofiu ako
zaoberanie sa umieraním a smrťou. Podľa slov, ktoré vkladá Sokratovi do
úst, smrť tela možno definitívne neuzatvára myšlienky človeka.
Grécky výraz psyché, od
ktorého sa odvíja naše porozumenie, mal viac významov: sila, ktorá spôsobuje,
že v niečom je život (latinské slovo anima- anglické animal – to,
v čom je život), psyché ako duch (duša), ktoré sa vyvinulo
z náboženského myslenia, a psyché ako myseľ – ako niečo, čo
v nás nespí, ale je vždy živé. Sokrates používa slovo psyché vo všetkých
výrazoch.
Filozof sa zaoberá smrťou
svojich myšlienok, by lepšie ocenil život svojej mysle. Väčšinu nášho života sa
pokúšame myslieť čo najmenej, keď aj myslíme, tak je to skôr automatická ako
úmyselná činnosť. Väčšina nášho myslenia nie je filozofická, ale vypočítavá –
pomáha nám riešiť vzniknuté životné situácie tým, že na ne reaguje. Filozofické
myslenie sa objavuje vtedy, ak máme nejaký problém, pri ktorom nám nie je
jasné, čo je správne, či aký vzorec správania aplikovať. Príkladom takéhoto
myslenia je Sokratovo úsilie definovať arété. Bežný preklad je cnosť, ale lepší
je zdatnosť, či dokonca možno úspech. Otázky o arété sú otázkami kvality
života: Ako môžem spraviť samého seba blaženým?
Veľa autorov interpretuje
Platónove príbehy ako autobiografické, ale oni sú skôr pedagogické. Sú ušité na
momentálne individuálne potreby študenta. Neponúkajú konečné vysvetlenie, ale
rozvoj metódy. Ich úlohou je obnoviť dôveru človeka v hľadanie. Sokrates
sa v nich snaží primäť študentov ku skúmaniu svojich vlastných myšlienok.
Ak je nejaká myšlienka,
ktorú sme používali a spoliehali sa na ňu, podrobená kritike a umrie,
môžeme stratiť dôveru ku samotnému logu. Logos – jazyk, reč, vysvetlenie,
slovo, rozumné hovorenie. Prepojenie významov tohto termínu odráža jeden
z hlavných princípov gréckej filozofie: jazyk a reč sa musia
zhodovať. Sokrates hovorí o dvoch prejavoch straty dôvery:
o misológii (nenávisť ku samotnému logu, viera, že žiadne argument nemôže
byť nikdy dôveryhodný. Sokrates ju nazýva najväčším z ľudských ziel)
a eristike (postoj nevzdelaných k logu – argument ako prostriedok na
súperenie a uchopenie, alebo preukázanie moci). Tieto nebezpečenstvá nás
stretávajú, ak žijeme rozumný život, na ktorý sa musíme pripravovať
praktizovaním umierania a smrti. Mali by sme sa stať citlivejší ku skúsenosti
myslenia, podrobovať svoje myslenie kritike, objavovať nové myšlienky
a akceptovať smrť tých starých. Vtedy má naša duša šancu nielen prežiť,
ale aj stať sa silnejšou. V istom významnom zmysle je filozofia prípravou
na stav depresie. Keď sa nám zrúti svet, keď naše ideály padnú a zradia
nás najbližší, keď sa nám nič nedarí, vtedy máme byť pripravený: a filozofia
je takouto prípravou. Sokratovo praktizovanie duševnej hygieny je podobné ako
odporúčania modernej psychologickej hygieny diverzifikovať svoju osobnosť, tak
aby sme mali viac, než len jednu oporu. Sokrates je oddaný skúmaniu, nie však
kvôli nejakému konkrétnemu výsledku, ale pretože je to spôsob jeho bytia:
„poznaj sám seba“. Skúša nové a rozličné zážitky a každý z nich
premieňa prostredníctvom rozhovoru na skúsenosť uvedomovania si seba samého.
Ak nie sme ochotní
riskovať, ak nie sme ochotní podrobiť naše myšlienky kritike, držíme sa
v tesnom väzení našich zvykov a tradícii. Riskovať v reči
filozofie znamená otvoriť sa voči novým myšlienkam a podrobovať ich
neustále kritike a skúmaniu a nechať umierať staré myšlienky.
Život
Myšlienky
v Platónových dialógoch sú živé. Nie sú pasívnymi objektmi v našej
mysli, ale niečím, čo má svoje potreby. Dodávajú výživu (mysli), vyžadujú
skúšky, aby sa preukázala ich hodnota, zápasia medzi sebou, majú sexuálne styky
(otehotnieť myšlienkou, reč jedného oplodňuje myslenie iného), opíjajú
poslucháčov, prinášajú silné emócie. Myšlienky sú hnacou silou našich životov,
vedú nás ku dobrému, alebo zlému. Preto Platón označuje Sokrata, ktorý sa stará
o zdravie svojho myslenia a myšlienok, ako lekára duše.
Postava Sokrata
v Platónovych dielach zrejme reprezentuje predstavu samotnej filozofie,
ktorá ožíva a pôsobí vo svete. Sokrates je neustále celou filozofiou:
ironický, vznáša požiadavky, kritický. Platón si ho vybral nie preto, aby
reprezentoval seba samého, ale aby reprezentoval filozofiu. Jeho správanie
prezentuje filozofiu ako jednu z ľudských činností, v ktorých sa
približujeme božskému tak blízko, ako sa len dá. V snahe dať nášmu životu
poriadok a zmysel sa stávame tvorcami nášho života a sveta. Keďže sme
schopní tvoriť, mali by sme byť schopní sa na svoje tvorivé myšlienky aj
kriticky pozerať. Filozofia, tak ako ju Platón prezentuje, je pre ľudí nikdy
nekončiacim úsilím (éros). Sokrates je vždy pripravený znova začínať, nebrať si
nič, čo by mu poskytovalo istotu, neustále vystavovať seba samého a svoje
myšlienky skúške a kritike. Je posadnutý daimonionom (vnútorným hlasom),
ktorý mu hovorí, čo nemá robiť. Nadväzuje rozhovory, v ktorých vyčíta iným
ľuďom, že viac než starostlivosti o svoju dušu sa venujú starostlivosti
o hmotné statky.
Výrok veštiarne, že „nik
nie je múdrejší“ ako Sokrates, si Sokrates vysvetlil ako fakt, že jedine on vie, že nevie. A ak
vieme, že nevieme, musíme hľadať, aby sme našli, čo skutočne vedieť môžeme.
Zásadný pre Platónovo myslenie je fakt, že filozofia je demokratická. V Ústave
hovorí, že demokracie je jediné zriadenie, ktoré má vyhradené miesto pre
myslenie. Všetky ostatné zriadenia majú stanovené, čo je pre ne dobrom
a čo zlom. Jedine v demokracii sa môže objaviť skúmanie, hľadanie
hodnôt. Viac než dogmy potrebuje filozofia kritickosť založenú na pluralizme
a demokracii.
Márnosť snáh
o uspokojenie všetkých túžob opisuje Sokrates ako „deravý sud, do ktorého
treba ustavične nalievať vodu“.
Rétorika 2
Pre mnohých Aténčanov
boli filozofi ostrovtipní rečníci a logickí hráči so slovíčkami presne tak
ako sofisti. V Obrane obvinia Sokrata z toho, že je sofistom
a v Aristofanovej hre Oblaky ho autor tiež predstavuje ako sofistu
(rieši tam napr. ako sa zbaviť úrokov, keď stiahne mesiac z oblohy..).
filozofia zažíva ťažké chvíle, keď sa musí ustavične diferencovať od sofistiky
a jej rečnenie pre rečnenie.
Príklad ako sa sofista
Agathón hrá v Symposiu so slovíčkami:
Podľa všeobecného súhlasu je umiernenosť ovládanie
rozkoší a vášní, ale nijaká rozkoš nie je silnejšia než éros. Ak sú teda
ostatné slabšie, potom ich éros ovláda a on im vládne, a keď teda
éros vládne nad všetkými rozkošami a vášňami, je na najvyššom stupni
umiernený.
Fráza nadobúda taký
zmysle, aký Agathon chce, a keď sa snažíme držať krok so zvyškom
argumentácie, tak ho prijmeme, hoci sa nám niečo na ňom nezdá. Jeho reč
vyhľadáva skôr emotívne, než intelektuálne reakcie poslucháčov. Nepýta sa,
prednáša dlhú reč, v ktorej zahmlieva to, čo je nejasné. Sokrates naopak
používa otázky a jeho dialógy sú väčšinou veľmi krátke, aby poslucháč
stíhal sledovať niť jeho myšlienok.
Médium dialógu
Platónovým dedičstvom sú
dialógy, ktorých napísal okolo 29. ich porozumenie predpokladá znalosť základov
epickej poézie, tragédie, komédie, mytológie, histórie a Platónovho
života. Všetky tieto prvky sú vmiešané do jeho štýlu. Platón sa takisto často
hrá s menami svojich postáv: Menón (ostať) neostáva, aby bol zasvätený do
tajov filozofie a skončí tragicky, Melétos (starať sa) sa nestará
o krádež, Kefalos (hlava) si nie je istý ako vykonávať svoje povinnosti
hlavy rodiny, Theaitétos (divák) prezentuje názor, že poznanie je vnímanie, ...
Mená jeho postáv majú svoj zmysel a nie sú len slovnými hračkami.
Tieto postavy
v dialógoch prežívajú množstvo emócii, ktoré je tiež dobré v deji
sledovať: hanbia sa (Trasymachos), sú zaľúbení (Lysis), majú strach
o svoju povesť (Kritón), boja sa smrti (Kefalos), a iné. Tak ako Sokrates narába
s reakciami svojich partnerov, narába Platón s našimi reakciami:
často sa ukáže, že až po uvoľnení emócii sa ukážu myšlienky, ktoré sme hájili
a až potom sme schopní začať s ich skúmaním. V tomto prípade
používa Platón rétoriku ako symptóm pomáhajúci nám rozpoznať naše obranné
mechanizmy, ktoré používame ako štít pre naše myšlienky, prostredníctvom
uvoľnených emócii.
Sokrates charakterizuje
sám seba ako pôrodnú babicu, ktorá pomáha tým, ktorí sú tehotní myšlienkou,
priviesť ju na svetlo sveta, aby uvideli, či je táto nová myšlienka celá
a zdravá, alebo či je len prázdnou bublinou.
Ľudia zatiahnutí do
rozhovorov so Sokratom sú len málokedy filozofmi, s výnimkou Parmenida.
Nájdeme tam sofistov (Gorgias, Protagoras, Hippias), vojakov (Menón,
Alkibiades, Glaukón, Nikias), mladých mužov na začiatku kariéry (Charmides,
Thaitetos, Lysis), starých múdrych mužov ako Kritón, Kritias, komických hrdinov
(Euthydémos), náboženských prorokov (Euthyfón), potulných básnikov (Ión)
a iných.
Najčastejšie sa dialógy
začínajú otázkou týkajúcou sa nejakého zo všeobecných životných problémov: ako
byť úspešný, šťastný, blažený, ako vychovávať deti, ako čeliť smrti, ako
rozpoznať spravodlivosť, či lásku, .. Sokrates odpovedá tak, že postrčí svojho
partnera od čiastkového videnia problému ku komplexnejšiemu videniu
a skúmaniu základných myšlienok – tento proces sa nazýva dialektika –
skúmanie súvislosti medzi myšlienkami.
Platónove dialógy sa
delia podľa mnohých kritérii, jedným z nich je delenie podľa časového
hľadiska na: rané obdobie, o ktorom sa predpokladá, že tu Platón opisuje
činy a slová historického Sokrata. Väčšinou sa tu riešia definície pojmov
(spravodlivosť) a dialógy sa končia bez jednoznačnej odpovede. Stredné
obdobie je dramatickejšie a charakterizované je dialektikou a tým, že
partneri dialógu nachádzajú riešenie a odpovede na svoje otázky. Neskoré
obdobie je vecnejšie, Sokrates sa ocitá na okraji rozhovorov, niekde sa ani
nezúčastňuje. Ústredné a intenzívne tu sú filozofické analýzy
a dialektika.
V sexuálnej terminológii,
ktorú Platón často používa sa dajú tieto obdobia opísať aj ako: obdobie kedy
Sokrates hľadá partnerov na dialóg a niektorí z nich odmietajú
diskutovať, obdobie, kedy Sokrates našiel pozorných partnerov
a rozpracováva s nimi náročné dialógy a obdobie, kedy sa
Sokrates usadí a nechá hovoriť druhých, pričom ich strieda.
Teória ideí
Problémom je, že niekedy
si vynucujeme závery tam, kde ich Platón len naznačoval a konštruujeme na
základe toho systém tam, kde bol len hypotetický. O ideách sa
v dialógoch hovorí ako o pravdivých definíciách vecí, ktoré sa akýmsi
spôsobom podobajú geometrickým útvarom. Absolútne rovná čiara, alebo dokonalý
kruh, nikdy nemôžu existovať, ale napriek tomu môžeme tejto predstave
porozumieť a dokonca ju aj vidieť „okom mysle“. Termín idea zdieľa toto
spojenie poznania a videnia. Môže zavádzať, pretože sa používa rovnako na
opis niečoho pojmového (definícia), ale aj zmyslového (tvar veci). Grécke eidos
sa vetví do dvoch významov: vecí videných a vecí chápaných. Gréci
prepojili tieto fenomény, lebo sú psychologickou skutočnosťou. Vytvárame si pre
seba obrazy vecí, počnúc vysnívanou dovolenkou a končiac ideálnou
výchovou, či dobrom. Väčšinou sú tieto idey dosť hmlisté a nedajú sa
presne opísať. Idey takto prezentujú ideálne odpovede v ideálnom svete
našich myslí. Naše ideály v našich mysliach sú skutočné a preto im
veríme. Problémom je, ako sa ideálne konštrukcie našich myslí zhodujú so
zvyškom nášho sveta. Tvrdiť, že Platón uprednostnil ideálne pred reálnym, je
zavádzajúce zjednodušenie. Platón skúma budovanie a kritiku ideálov, aby
zlepšil reálie, ktorým veríme a zisťujeme o nich, že sú nedostatočné.
Preto potom môžeme uprednostniť nový ideál pred starou realitou. Na to ale
potrebujeme svoje myšlienky, svoje ideály ustavične skúmať a prevracať ich
kriticky. A na to slúži Platónovi filozofický rozhovor.
„Myslíš (že bude ochotný sa zaoberať politikou)
v obci, o zakladaní ktorej sme teraz hovorili a ktorá existuje
len v našich rečiach (logoi), lebo neverím, že sa na zemi niekde
vyskytuje.“
„Ale azda v nebi (na oblohe)“, povedal som,
„je vystavená ako vzor pre toho, kto by ju chcel vidieť a svoj život
usporiadať podľa toho, čo tam vidí. Nezáleží však na tom, či je niekde vo
svete, alebo bude, lebo iste bude chcieť byť občanom tejto jedinej a nijakej
inej.“
Ústava (592)
Túto pasáž mnohí (sv.
Augustín) považovali za návrh ideálnej ríše, ktorá je vhodnejšia než tento svet
a ponúka lepší život. Platón však v dialógoch budoval tieto ideály
nie preto, že by nás život sklamal a mali sme z neho hľadať únik, ale
preto, že chceme zlepšiť náš život počas života. Ideály sú tu hypotézy, ktoré
treba otestovať.